Dorota Nvotová prišla do Nepálu v roku 2006 a začala podnikať v turizme. Od roku 2008 pracovala ako dobrovoľníčka v miestnom sirotinci, z ktorého pochádzajú deti, o ktoré sa staráme a zabezpečujeme im štúdium.
„Keď som ich spoznala, boli bosé. Aj v zime. Keď som im kúpila papučky, nechceli ich nosť – zavadzali im. Dodnes ich vnímam ako veľmi slobodné duše, ktoré si cieľavedomo idú za svojim…“ Dorota Nvotová
Všetky sa narodili v zlých životných podmienkach a vo veľmi chudobných a nevzdelaných rodinách. Väčšina detí má len jedného rodiča, podaktoré žiadneho. Rodičia sú často analfabeti, niektorí závislí na alkohole a kompletne zanedbávajú, či už chtiac alebo nechtiac svoje deti. Bežná prax v Nepále je, že ak dôjde k rozvodu, alebo úmrtiu jedného rodiča, ten druhý sa pri novom zväzku detí zbaví odložením k starým rodičom. V krajine kde je tak extrémna chudoba, to však starí nezvládajú. Výsledok je ten, že sa o deti nemá kto starať.
Momentánne sa naša organizácia stará ešte o 9 sociálne zanedbaných detí a mladistvých, ktorých poznáme už 17 rokov. 11 detí už nám odrástlo a sú samostatné.
Tieto naše deti boli všetky, pred tým než došli ku nám, v detských domovoch, takzvaných v Nepále „Orphanages“.
Tam bohužiaľ nedostávali lásku a oporu, ale presný opak…boli bité a horšie. Strava bola veľmi zlá, nevýživná, voda nebola pitná a deti boli vkuse choré. Dorota ako dobrovoľníčka, ktorá získavala pre nich nemalé čiastky, si všimla, že tento prístup je nemorálny a neudržateľný a spolu s tímom dobrovoľníkom sa rozhodla deti “zachrániť”.
Niektoré deti sa nám v roku 2013 podarilo odtiaľ vybrať von, niektoré boli v 15-tich po ukončení 10-teho ročníka, vyhodené zase na ulicu, pretože už neboli viacej malé, zlaté, usoplené detičky, na ktoré sa ľahšie zbierajú peniaze, neboli skrátka už ďalej finančne prínosné, skôr naopak.
Pomôžme im študovať, aby oni potom pomohli svojej krajine
Momentálne sa snažíme týmto deťom ponúknuť život a štúdium v kvalitnejších životných podmienkach, kde majú svoje práva. Dostávajú od nás láskyplnú pozornosť, ktorej mali v živote naozaj veľmi málo.
V prvom rade sa ich snažíme integrovať znovu do ich prirodzeného prostredia, do blízkych či vzdialenejších rodín v okolí, kde vyrastali. Veľmi nám záleží na tom, aby deti udržiavali kontakt so svojou rodinou a aby si s ňou budovali ďalej zdravý vzťah. A to aj robí naše deti šťastnejšími.
Keď toto vôbec nie je možné, a nie sú ešte plnoleté, sprostredkujeme im štúdium na súkromnej internátnej škole, kde môžu bývať, majú tam teplú stravu, posteľ a svojich priateľov, ako náhradnú rodinu. Týmto deťom financujeme: hygienické potreby, oblečenie, zdravotnú opateru a aj obľúbené mimoškolské aktivity. Keďže sa nejedná o ďalšie sirotince, ani charitatívne školy (máme po tých skúsenostiach istý charito-skepticizmus v Nepále), ale o súkromné internátne školy, kde majú možnosť kvalitne doštudovať, stojí to peniaze.
Mesačne na jedno dieťa a vykrytie jeho nákladov potrebujeme od 50 do 100 eur, záleží na tom do akej školy chodí a kde býva.
Väčšina našich „detí“ už dovŕšila plnoletosť a teraz bývajú v podnájmoch, v bytoch ktoré v skupinkách zdieľajú, aby sa ušetrilo. Odtiaľ dochádzajú d školy. Tieto deti už brigádujú, z čho si financujú svoju stravu a iné náklady. My im platíme školu a nájom. Iba malá časť našich detí má svojich konkrétnych sponzorov, ale ostatné nie, preto ak sa chcete sponzorom stať, napíšte nám 🙂
Všetky výdavky spojené s našou charitatívnou činnosťou si hradia členovia a pomocníci organizácie sami, z vlastného vrecka. Každý jeden cent ktorý vyzbierame ide na školné a na najnutnejšie potreby detí.
Deti Dorotu volajú Fulmaya Auntie – teta Fulmaya, čo je jej nepálske meno. A vedia, že je momentálne jediná, ktorá im načúva a zaujíma ju ich budúcnosť. Niektoré už ju po rokoch spolu volajú Mama.
A táto vzdialená slovenská “mama” má teraz úzkosť a strach, že tých 9 krkov neuživí, že nedoštudujú, že skončia na ulici ako obete obchodu s bielym mäsom.
Pomôžte nám zariadiť, aby tieto deti doštudovali. Aby potom oni mohli pomôcť svojej chudobnej krajine.
11 z 20 tich detí sme už doviedli do dospelosti tak, že boli schopné sa postaviť na vlastné nohy. Niektoré ešte študujú na výške, ale sú samostatné a pracujú popri škole, niektoré sa vydali a majú deti. Sú to úspechy, pri ktorých nám vlhnú oči a veľmi chceme dopriať samostatnú budúcnosť všetkým našim deťom.
